S blížiacimi sa voľbami pozorujeme opäť aktivizáciu rímskokatolíckej cirkvi a jej hierarchie, ktorá si nenechá ujsť žiadnu príležitosť, aby zarezonovala ako vplyvná spoločenská inštitúcia. Pri rôznych príležitostiach opakovane počúvame, akým je cirkev dôležitým aktérom v spoločnosti. Zvyknú to zdôrazňovať veriaci, politici, ale aj sociológovia a politológovia.

Najnovšia aktivita — pozývanie politických strán a naplánované stretnutia arcibiskupa Stanislava Zvolenského s ich predstaviteľmi možno vykladať rôzne, kladne i záporne, záleží to od osoby, pozície a záujmov vykladača. Podľa sociológa je to demonštrovanie moci nad politickými stranami a pozícií katolíckej cirkvi v spoločnosti. Podľa hovorcu KBS, chce cirkev tak ako patrí do spoločnosti, prevziať zodpovednosť i za otázku politickej kultúry.

Nuž mnohé bremena si v posledných rokoch berie na svoje plecia naša obetavá RKC. Po páde komunizmu sa do našej spoločnosti vrátili také nešváry, ktoré riešila ešte za bývalého Uhorska — chudoba a bezdomovectvo. Rieši ich „úspešne“ aj dnes. Nie že by ich mala odstrániť, ona robí len charitu, takú potrebnú v pluralitnej a demokratickej spoločnosti, kde ma štát iné starosti.

Nuž a zodpovednosť za otázku politickej kultúry to je skutočne náročná úloha. Výsledok však môžeme predpovedať už teraz, bez obáv že by sme sa mohli pomýliť — zlepšenie politickej kultúry nenastane. O to ani v skutočnosti nejde. Obe strany — cirkev i politici si to veľmi dobre uvedomujú, hrajú však spolu známu hru Já na bráchu, brácha na mne.

Cirkev aj teraz vycítila, že politici nerisknú odmietnuť jej pozvanie, veď medzi voličmi je veriacich, ako maku. Nechystajú sa teda zlepšovať politickú kultúru, či zobať z kalicha RKC. Cirkev a jej hierarchovia to vedia, ale nevynechajú príležitosť demonštrovať svoju zdanlivú moc, ktorú im dočasne vytvorili náhodné okolnosti, neľútostného politického boja.

A tak budeme naďalej svedkami toho, že politici klamú len sa tak práši, sľubujú viac než by mohol splniť všemohúci pánboh (ak by existoval) a cirkev bude demonštrovať svoj spoločenský „vplyv“, hovoriť o morálke, ktorá je možná len tam kde žije bohabojný ľud. Napriek tomu, že skutočnosť nás presviedča o opaku. Dôkazom toho je, že súdy nestíhajú rozhodovať neustávajúci prúd prejavov vzájomnej „lásky“ medzi bratmi v Kristu, ktorý im prichádza denne na stôl v podobe občianskych sporov či trestných činov najrôznejších druhov.

Najväčším nešťastím pre spoločnosť je spájanie cirkvi, náboženstva s politikou. Od pádu feudalizmu sa v našich končinách tento fenomén postupne vytráca. Na Slovensku však nemôžeme byť hrdí na to, že sme snáď o krok vpredu oproti iným krajinám postkomunistickej Európy.

Tisícročné historické stopy povinného priradenia občana k cirkvi, nakrátko prerušené československým štátom, obnovil klérofašistický Slovenský štát. Povojnové ľudovodemokratické a neskoršie socialistické pomery opäť vrátili veci do normálnych koľají, ale príchod divokého kapitalizmu po roku 1989 prebudil túžby a nádeje slovenských predstaviteľov cirkvi, Vatikánu i klerikálov po návrate starých zlatých časov. Našťastie vývoj vo svete a konkrétne v Európe tieto nádeje opäť rýchlo pochoval.

Občan buď však na pozore! Klerikalizmus je fenomén, ktorý bude živý dovtedy, kým budú mať cirkev i politici pocit, že je užitočné spájať sa pre ich lepšiu budúcnosť, čo však vonkoncom neveští lepšiu budúcnosť pre občana. Snáď už čoskoro výsledky sčítania uštedria ďalšiu ranu nádejam kléru i klerikálov v podobe poklesu počtu občanov hlásiacich sa k cirkvám, tak ako sa to stalo v Českej republike.

S úctou Váš Editor

Pozrite si tiež archív predchádzajúcich Slov Editora.

Všade U nás